Spolu so spolužiakom sme sa rozbehli smerom k stanici zavolať pomoc, no potom čo sme zbadali, že sa podobným smerom pohli ľudia, ktorí mali k staničnému personálu bližšie, zastali sme. Túto udalosť pozorovalo niekoľko dospelých ľudí, no nik sa neodvážil podísť k zraneným a podať im prvú pomoc. Samozrejme, že keď vám v príjemné nedeľné popoludnie zrazu pred očami lietajú ľudské telá ako kláty dreva, zamáva to riadne s vašou akcieschopnosťou, no po určitom čase, keď by šok mala vystriedať aktivita sa do hlavy vkradne otázka, prečo ja, veď nech pomáha niekto iný, veď je nás tu hádam tridsať. Určite to dokážu lepšie ako ja. Smola tých chlapcov bola tá, že takto sme rozmýšľali všetci.
A tak je to z mojej skúsenosti v živote so všetkým. Bojíme sa prevziať zodpovednosť za vlastné konanie, za svoje okolie, za veci verejné. Prečo, veď je nás tu toľko, určite to niekto dokáže lepšie a určite má na to aj čas. Naša smola, že to tak nie je a v mnohých prípadoch sa kormidla ujímajú takí, ktorí si so zodpovednosťou príliš hlavu nelámu.
Kým sme tam všetci rozmýšľali, jeden zo zranených sa začal hýbať. Ten druhý zranený to však bohužiaľ neprežil. Či to bolo kvôli tomu, že nikto s prizerajúcich nenabral odvahu pomôcť mu, alebo mu nebolo pomoci už v momente dopadu na zem, som sa už nedozvedel.
Nedokážem s odstupom rokov posúdiť, čo bolo dôvodom váhania toľkých ľudí, no tuším, že ak chceme aby sa podobné veci neopakovali, aby podobne nedopadli naši príbuzní, musíme byť akcieschopnejší pri preberaní zodpovednosti za vlastný život, konanie, okolie. Ináč nás v živote čaká ešte mnoho nepríjemných prekvapení.
