Nech už je na tom KBS so sympatiami vo verejnosti v danom momente akokoľvek, jej postoj odráža stav celej spoločnosti. Dennodenne sa dejú podobné krivdy vo verejnom živote, na úradoch, súdoch, v nemocniciach no riešia to len tí, ktorých sa to bytostne dotýka a majú na to silu. Kto by teda rád hodil kameňom do zvyšku biskupov, mal by najskôr nahliadnuť do vlastného registra. V (kresťanskej) krajine kde sa vo veľkom rozkráda spoločný majetok, história, v krajine v ktorej vládne sebecká nostalgia za časmi minulými a je jedno či ide o mlieko za dve koruny, alebo výhodne arizovaný majetok, bez ohľadu na desaťtisíce obetí slovenskej nevšímavosti za posledných sto rokov je príliš odvážne ukazovať na niekoho prstom. Nevšímavosť KBS voči Bezákovi, jej neochota pokúsiť sa hľadať pravdu pramení z prostredia, z ktorého jej členovia vzišli, a ktoré my všetci bez ohľadu na vierovyznanie dotvárame.
Bezák vytŕča z radu a to o povestnú dľžku. To sa však či už v škole, v zamestnaní, v podnikaní či v komunite na našom malom slovensku nenosí. Neplatí to len pre tých, ktorí z radu vytŕčaju v negatívnom zmysle slova, na tých si totiž tá priemerná väčšina netrúfa. Čo je v podstate našou národnou tragédiou. Každý kto bojuje so svojim osudom, kto sa snaží dokázať nemožné, zdokonaľuje svoj talent a nepodlieha letargii, je pre túto priemernú väčšinu len naivným snílkom, ktorý narúša jej pokojné dožitie v kruhu blízkych.
Smutné na celom príbehu je, že s týmto osadenstvom na slovenských biskupských stolcoch sa v slovenskej letargickej spoločnosti toho zrejme veľa nezmení. V boji s manipulátorskými praktikami politikov a médií to budú tí naivní, ale aj tá priemerná väčšina no najmä naše deti ťahať za kratší koniec. Nových Solúnskych bratov (so svätokruhmi, alebo bez) k nám už nikto nepošle, dopadli by ako Bezák.